Falconry – Sokoliarstvo

Sokoliarstvo staré, prastaré umenie lovu s dravými vtákmi mnohými obdivované, inými zatracované. Otázka, kedy a kde presne sokoliarstvo vzniklo, zostane pravdepodobne ešte veľmi dlho nezodpovedaná. Na základe dostupných vedomostí usudzujeme, že lov pomocou vycvičených dravých vtákov existuje na Zemi viac ako 4000 rokov.

Predpokladáme, že prví, kto používal vycvičené dravé vtáky na lov, boli príslušníci kočovných kmeňov žijúci okolo 2000 rokov p.n.l. na stepiach a náhorných planinách Strednej Ázie. Ich hlavnou obživou bolo pastierstvo a lov. Lovecké zbrane tej doby, luk a šíp, neumožňovali pravidelne loviť letiace vtáky. Šíra step nedávala lovcovi veľa možností priblížiť sa nepozorovane na dostrel k vtákom sediacim na zemi. Vtedajší človek začal postupne využívať schopnosti dravých vtákov uloviť iné vtáky. Využíval zrejme poznatky, ktoré získal pri domestifikácii psa a koňa. Napriek viac ako 4000 ročnému snaženiu sa však človeku nepodarilo do dnešného dňa domestifikovať dravého vtáka tak ako psa alebo koňa.

Lov pomocou vycvičených dravých vtákov vo svojej prapôvodnej podobe slúžil len na obstarávanie obživy. Postupným vývojom ľudskej spoločnosti, rozmáhajúcou sa deľbou práce a najmä rozdelením príslušníkov ľudskej spoločnosti na vládcov a podriadených a tým aj na majetných a namajetných, začína nadobúdať lov pomocou vycvičených dravých vtákov inú formu. Už neslúži ako zdroj obživy, ale sa stáva na jednej strane druhom spoločenskej zábavy a na druhej strane vecou prestíže vládnucej vrstvy.

Lov s vycvičenými dravými vtákmi, chov a výcvik dravých vtákov – sokoliarstvo, sa začína riadiť nepísanými, ale aj písanými regulami.Najstarší dochovaný dôkaz, s určitosťou potvrďujúci existenciu sokoliarstva, je reliéf nájdený v ruinách Bogazkabu pochádzajúci z obdobia okolo polovice 2. tisícročia p.n.l.. Reliéf znázorňuje človeka nesúceho na pravej ruke dravého vtáka, ktorému ľavou rukou nasadzuje pútka.

Zo stepí a náhorných planín Strednej Ázie sa približne koncom 2. tisícročia p.n.l., počas výbojných ťažení kočovných kmeňov, dostáva sokoliarstvo na východ cez Čínu a Kóreu do Japonska, na juh do Indie, Pakistanu a Afganistanu, na juhozápad do arabských krajín a severnej Afriky, na severozápad do Kyjevskej Rusi a odtiaľ do stredu a západu Európy, až do dnešnej Veľkej Británie.

Dôkazy o existencii sokoliarstva nám zanechali aj obyvatelia Asýrie a Chetitskej ríše. Najstarší, doteraz známy, písomný prameň popisujúci sokoliarske praktiky je japonská kniha Výber zo starých a nových spisov o love s dravými vtákmi. Okrem iného je v nej aj správa o veľkolepom sokoliarskom love, ktorý poriadal Wen-Wang, kráľ Tsu (vládol v rokoch 689 až 675 p.n.l) pri jazere Tong – Ting v provincii Hunan.

Najstaršie svedectvo o existencii sokoliarstva v Indii pochádza od gréckeho lekára Ktéziasa, krorý pôsobil na dvore perského kráľa Artaxerxa v období okolo roku 400 p.n.l. Doteraz nemáme hmatateľný dôkaz o tom, že by boli Egypťania praktizovali sokoliarstvo, a to aj napriek tomu, že jedného zo svojich najvyšších bohov Hóra zobrazovali ako sokola alebo ako človeka s hlavou sokola. Podobná situácia platí aj v prípade existencie sokoliarstva v antickom Grécku a Ríme. Okrem Homérovej zmienky o sokoloch, ktoré si Odysseus priniesol zo svojich ciest a pokuse syna rímskeho cisára Avita rozšíriť sokoliarstvo v starovekom Ríme, zatiaľ neexistujú dôkazy o praktickom sokoliarstve v spomínaných ríšach.

Do Európy preniklo sokoliarstvo v období vpádu Húnov v prvej polovici 5. storočia n.l. Vodca Húnov Attila mal údajne na svojom štíte vyobrazeného sokola. Priaznivé obdobie pre rozvoj sokoliarstva v takmer celej Európe nastáva v 6. storočí. Sokoliarstvo sa šíri do všetkých vyspelejších krajín Európy. Sokoliarstvo sa praktizuje nielen na panovníckych dvoroch a v šľachtických sídlach, ale aj v cirkevných kruhoch. Veľkým vyznavačom sokoliarstva bol aj pápež Gregor Veľký. Väčšina panovníkov vydáva rôzne nariadenia a zákony upravujúce sokoliarsku činnosť na území nimi spravovanom. Tieto predpisy a zákony sa zameriavali hlavne na postihovanie vykrádačov hniezd dravých vtákov, zlodejov sokoliarsky vycvičených dravých vtákov, ďalej upravovali možnosť držby a používania sokoliarsky využiteľných dravých vtákov, atď. Karol Veľký – vládca Franskej ríše, vládol v rokoch 768 až 814, vydal okolo roku 800 jeden z prvých sokoliarskych zákonov. Tento zákon platil bez závažnejších zmien takmer 300 rokov.

Celé obdobie stredoveku môžeme bez váhania nazvať Zlatým obdobím sokoliarstva. Taký rozkvet sokoliarstva, aký nastal v tomto období, nemal obdobu nikdy predtým a ani v novoveku. Takémuto rozkvetu napomáhalo niekoľko skutočností – stredoveké strelné zbrane neboli takmer schopné zasiahnuť letiaceho vtáka, lov pomocou cvičených dravých vtákov bol v istom slova zmysle napodobeninou rytierskych turnajov, ktorými stredovek prekypoval. Sokoliarsky vycvičené dravé vtáky sa stali súčasťou reprezentácie feudálnych pánov, ktorí si ich často brávali nielen do vojen, ale aj na bohoslužby so kostolov. Vzácnejšie druhy dravých vtákov používaných v sokoliarstve sa stali, povedané dnešnými slovami, predmetom štátneho monopolu, ktorý bol dobre organizovaný a ešte lepšie strážený celým systémom nariadení a zákonov. Rozkvet sokoliarstva v stredoveku prebiehal na veľmi veľkom území – Čínou začínajúc, cez Indiu, Kyjevskú Rus, takmer všetky štátne útvary v Európe, Anglickom končiac. O vysokej úrovni sokoliarstva v Číne sa dozvedáme aj z poznatkov stredovekého kupca a cestovateľa Marca Pola, ktorý podrobne popisuje sokoliarske lovecké výpravy vládcu Číny Kublajchána. Každoročne začiatkom marca odchádzal Kublajchán z Pekingu na veľkolepé sokoliarske lovy. Marco Polo sa jednej z takýchto výprav osobne zúčastnil. Vo svojich spomienkach podrobne popisuje celú organizáciu a priebeh takejto loveckej výpravy. Výpravu sprevádzalo na koňoch okolo 10 000 lovcov s cvičenými dravými vtákmi, chytači dravých vtákov, vojaci a iný obslužný personál.

Veľmi zaujímavá je aj zmienka o prísnom nariadení, ktorí sa týkalo ochrany a zákazu lovu všetkých zvierat v období od marca do októbra: “… aby sa mohli nerušene množiť a prinášať úžitok.“ Toto nariadenie sa zrejme týkalo všetkých okrem Kublajchána, ktorý na svoje sokoliarske lovecké výpravy, ako popisuje Maarco Polo, odchádzal na začiatku marca a vracal sa tesne pred Veľkou nocou.

Sokoliarstvo sa rozšírilo do Ruska z Veľkej stepi. Oleg – prvé kyjevské knieža založil v Kyjeve sokoliarsky dvor. Vo svojom životopise kyjevské knieža Vladimír Monomach v roku 1120 opisuje svoju priazeň ku všetkému, čo súvisí so sokoliarstvom. Najslávnejším patrónom sokoliarov v Rusku bol cár Alexej Michailovič Romanov. Za jeho panovanie dosiahlo sokoliarstvo v Rusku svoj vrchol. Cár bol autorom prvej ruskej špeciálnej loveckej príručky Regulí, v ktorej sa vyznáva aj zo svojej veľkej vášni k sokoliarstvu. Sokoliarska činnosť sa sústreďovala do sokoliarskych centier. Najznámejšie boli v Kyjeve, Moskve a v Nižnom Novgorode. Do dnešného dňa sa časť Moskvy nazýva Sokoľniki. Všetci tí, čo sa zúčastňovali na sokoliarskej činnosti boli hierarchicky rozdelení. Od všetkých sa vyžadovala prísna disciplína. Sokoliarsky vycvičené biele sokoly poľovnícke boli jedným z častých prostriedkov ruskej diplomacie. Posledným ruským panovníkom, ktorý sa zaoberal sokoliarstvom, bola cárovná Katarína II.

Mnohí mocní vtedajšieho sveta boli aj fundovanými sokoliarskymi odborníkmi. Jedným z najznámejších bol cisár Fridrich II. Hohenštaufský nazývaný tiež sokolí cisár (13.stor.) Jeho písomné dielo DE NATURA AVIUM ET DE ARTE VENANDI CUM AVIBUS – O prirodzenosti vtákov a o umení loviť s vtákmi patrí medzi skvosty písomnej tvorby vtedajšej doby. Dielo malo pôvodne osem častí. Zachovalo sa len šesť častí. Prvá časť popisuje vtáky vodné, brodivé a suchozemské, druhá časť popisuje sokolovité dravé vtáky, v tretej časti sú popísané sokoliarske spôsoby výcviku dravých vtákov, štvrtá časť obsahuje popis lovu so sokolom poľovníckym, piata časť popisuje lov so sokolom rárohom a šiesta časť popisuje lov so sokolom sťahovavým. Celé dielo je farebne ilustrované.

Okrem už spomínaných mocných vtedajšieho sveta boli významnými sokoliarmi: rakúsky cisár Maximilián I. (1459-1519), francúzsky kráľ Ľudovít XIII. (1610-1643), anglický kráľ Henrich VIII. (1509-1547). Podľa legendy Maďari, ktorí vnikli do nížin v povodí Dunaja, sa tam dostali pri hľadaní zaleteného sokola. Ich vodcom bol knieža Arpád z dynastie Arpádovcov. Rod Arpádovcov si podľa legendy odvodzovať svoj pôvod z bájneho rodu Turulov.

Úroveň sokoliarstva na území Veľkomoravskej ríše nezaostáva za úrovňou sokoliarstva v susedných krajinách. Panónsko-moravská legenda sa zmieňuje o sokoliarskej záľube v mladosti jedného z vierozvestcov – Konštantína. Vládca Veľkej Moravy Svätopluk sa veľmi rád zúčastňoval lovov s vycvičenými dravými vtákmi. Dôkazom rozvinutého sokoliarstva vo Veľkej Morave je aj zachované bronzové nákončie opasku. Zobrazuje sokoliara s dravým vtákom na ruke. Nákončie bolo nájdené v Moravskom Jáne. Ďalším dôkazom je nález striebornej plakety, na ktorej je jazdec na koni držiaci na ruke dravého vtáka. Plaketa bola nájdená pri archeologickom výskume v Starém Městě na Morave.

Stredovek je aj na území dnešného Slovenska obdobím mohutného rozmachu sokoliarstva. Sokoliarstvo bolo dobre organizované. Na čele stálo Kráľovské sokoliarstvo – Falconarii regii hierarchicky rozdelené na jednotlivé stupne. Zvyčajne sám kráľ býval najvyšším sokoliarom. Na Slovensku sú známe osady, ktorých väčšina obyvateľov sa zaoberalo sokoliarstvom. Umiestnenie týchto osád v teréne zodpovedalo životným podmienka dravých vtákov. Medzi najznámejšie osady patrí tiež obec Dravce na Spiši. V roku 1263 sa spomína ako Villa Draucariorum – obec kráľovských chovateľov sokolov. Samozrejme, že každý väčší hrad na Slovensku mal aj svoju družinu sokoliarov. Tieto družiny sa od seba odlišovali, okrem iného, aj spôsobom sokoliarskeho výcviku dravých vtákov. Sokoliarsky vycvičené dravé vtáky zo Slovenska mali veľmi dobré meno v Rakúsku, Taliansku, Nemecku, Poľsku, Turecku a Rusku. Mnohé správy a poznatky o sokoliarstve sa dozvedáme aj z písomností uložených v mestských alebo obecných archívoch.

Z dokumentu uloženom v mestskom archíve v Košiciach sa dozvedáme o sťažnosti mesta Košice zaslanej roku 1555 kráľovi: “ … junáci jeho veličenstva i s kapitánom i pešky i z koňa s krahuľmi, so psami poľujú, mnoho škody tak narobiac po poľoch.“

V účtovných knihách mesta Bratislavy sa dozvedáme o výdavkoch mesta v roku 1434 týkajúcich sa pobytu kráľa Žigmunda a jeho sokoliarskej družiny. Kráľ Matej Korvín sa často zúčastňoval lovov so sokolmi na území dnešného Slovenska. Andrej Sládkovič vo svojom básnickom diele Detvan opisuje Mateja Korvína ako veľkého priaznivca sokoliarstva. Nitriansky biskup P.Bornemisza písal v roku 1560 kráľovi Ferdinandovi I.:“ Štyroch sokolov posielam Vášmu Veličenstvu, dvoch väčších, dvoch menších, štyroch rárohov a troch jastrabov.“ Vlastniť sokoliarsky vycvičeného dravého vtáka bolo medzi vtedajšou vrchnosťou vecou prestíže.

Z dostupných dobových materiálov sa dozvedáme:“ Na schôdzkach snemu v Bratislave v roku 1569 mnohým pánom sa zdalo dôležitejšou vecou zabezpečiť si sokola, než starať sa o zákonodarné veci. Boli i takí, čo šli na snem ako so zverincom, a keď sa rozhodli, pánov zo sokoloplodných krajov slovenských obsýpali novými a novými prosbami o sokolov.“

Najvýznamnejšie písomné dielo týkajúce sa sokoliarstva, vydané v 18. stor. na území dnešného Slovenska, je kniha napísaná jezuitským mníchom Jurajom Prayom De institutione ac venatu falconem. Bola vydaná v roku 1749 v Trnave. Slovenský polyhistor Matej Bel vo svojom diele Notitia Hungariae popisuje niektoré skutočnosti týkajúce sa sokoliarstva. V druhej polovici 18. stor. začína sokoliarstvo strácať na význame a na začiatku 19. stor. vo veľkej väčšine krajín Európy zaniká. Sokoliarstvo vo svojej prapôvodnej podobe sa počas celej svojej existencie zachovalo bez prerušenia len na planinách Strednej Ázie. Civilizovaná forma sokoliarstva, od stredoveku až po dnešok, sa zachovala len v Anglicku.

Renesancia sokoliarstva v Európe nastáva v druhej polovici 20. stor. V tomto období skupiny sokoliarskych nadšencov zakladajú v jednotlivých štátoch Európy – Československu, Poľsku, Maďarsku, obidvoch nemeckých štátoch, Francúzsku, Taliansku, Holandsku, Španielsku – národné sokoliarske organizácie. Vo veľkej väčšine prípadov záštitu nad sokoliarskymi organizáciami preberajú národné poľovnícke organizácie.

Sokoliarstvo a poľovníctvo

V Československu bol sokoliarsky spôsob lovu zveri uzákonený právnou normou vydanou v roku 1967.
Prvou organizáciou združujúcou sokoliarov v Československu bol Klub sokolníkú při ÚV Československého mysliveckého svazu založený v roku 1967. V roku 1971 sa tento klub rozdeľuje na Klub sokolníkú při ÚV Českého mysliveckého svazu s pôsobnosťou na území Čiech a Moravy a na Slovenský klub sokoliarov pri ÚV Slovenského poľovníckeho zväzu s pôsobnosťou na Slovensku.

Partneri: poľovnícke potreby

Od roku 1993, po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky, pôsobí v Českej republike Klub sokolníkú při Českomoravské myslivecké jednotě a v Slovenskej republike pôsobí Slovenský klub sokoliarov pri Slovenskom poľovníckom zväze.

Existujúce národné sokoliarske organizácie zakladajú v roku 1958 Medzinárodnú organizáciu pre sokoliarstvo a ochranu dravcov – IAF. Slovenský klub sokoliarov pri SPZ sa stáva jej členom v roku 1999. Pracovná skupina pre sokoliarstvo a ochranu dravých vtákov Medzinárodnej rady pre poľovníctvo a ochranu prírody – CIC mala svoju prvú konferenciu v roku 1975. Na ustanovujúcom zhromaždení Medzinárodnej rady pre poľovníctvo a ochranu prírody v Paríži v roku 1930 malo svojich delegátov aj Československo.

Dnešný záujemca o lov pomocou sokoliarsky vycvičených dravých vtákov musí mať platný poľovný lístok, absolvovať sokoliarsku skúšku, ovládať a predovšetkým dodržiavať množstvo právnych noriem upravujúcich držanie sokoliarsky použiteľných dravých vtákov.

V súčasnosti používané dravé vtáky na sokoliarsky výcvik pochádzajú vo veľkej väčšine z odchovov v zajatí. Na Slovensku už boli vyliahnuté v zajatí mláďatá orla skalného, sokola sťahovavého a sokola rároha.

Pýchou sokoliarov na Slovensku je výuka sokoliarstva ako výberového predmetu, prebiehajúca niekoľko rokov na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. V žiadnom štáte Európy sa Sokoliarstvo takýmto spôsobom nevyučuje.

Rehabilitácie

K odbornej činnosti patrí starostlivosť o mladých jedincov určených na odchov a rehabilitácia “pacientov” , ako napr. sovy lesnej, spamätúvajúcej sa po zrážke s autom, alebo myšiarky ušatej, ktorá nevedela, že na elektrickom stĺpe sa neoddychuje.

Sokoliari sa starali o poranené dravce viac ako 30 rokov zadarmo a zachránili stovky dravcov. Dnes to legislatíva zakazuje na podnet občianskych združení, ktoré na túto činnosť dostávajú doslova miliony a prakticky ju ani nevykonávajú. Poranené dravce končia v ZOO záhradách, väčšinou uhynú.